Štefan Pongrác
Košický mučeník
Štefan Pongrác sa narodil v roku 1583 v Alvinici na území dnešného Rumunska. Pochádzal zo šľachtického rodu. Približne v čase, keď mal 10 rokov, rodičia ho poslali do jezuitskej školy v meste Kluž, kde získal základné a stredné vzdelanie. Vynikal v štúdiu vďaka svojmu rozumovému nadaniu a húževnatosti. V tomto prostredí zatúžil po rehoľnom povolaní. Pri čítaní životopisu sv. Ignáca z Loyoly pochopil, že duchovné rytierstvo je väčšie ako svetské. Cítil vo svojom srdci povolanie pre Ježiša. Ako 19-ročný vstupuje do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne.
Po dvoch rokoch skladal 11. júla 1604 prvé rehoľné sľuby v Brne. Svoj život zasväcuje Bohu, necháva sa ponoriť do Božej lásky. Hlavné štúdia, potrebné pre kňazstvo, t. j. teológiu vyštudoval v Štajerskom Hradci. Po štyroch rokoch bol v r. 1615 vysvätený za kňaza. Predstavení ho poslali do apoštolského strediska v Humennom. Keď príde požiadavka od cisárskeho kapitána Košíc Ondreja Dóczyho o misiu v Košiciach, predstavení tam posielajú pátra Štefana.
Ako už bolo spomenuté Štefan bol rozhodnutý vstúpiť do rehoľného života. Jeho rodičia s jeho rozhodnutím nesúhlasili. Vyčítali mu, ako veľmi ich sklamal. Štefana to veľmi mrzelo a preto im v jednom liste napísal:
„Nebol by som pravdovravný, keby som Vám nepovedal, že by som bol i voči sebe nanajvýš nespravodlivý, keby som nepočúval hlas svojho svedomia. Preto Vás prosím, nevyhrážajte sa mi, lebo verte, aj tak sa nad tým len usmejem. A hoc by ste ma chceli uvrhnúť do väzenia len preto, aby som zmenil svoje rozhodnutie stať sa kňazom jezuitom, neodradilo by ma to. Väzenie by sa mi stalo noviciátom, kde by som sa utužoval v kresťanskej viere a v láske za vyšším cieľom – kňazským povolaním. A keby ste mi dali aj reťaze a chceli by ste ma nimi pripútať k tomuto svetu, a tým odvrátiť od môjho cieľa, ešte lepšie by ste ma spútali s Ježišom Kristom, za ktorým tak veľmi túžim…
Teda čo? Azda hrozbami, hladovaním, smädom a zimou ma chcete odstrašiť a odviesť od môjho rozhodnutia a presvedčenia? Všetko vďačne prijmem, len aby som sa mohol stať Kristovým kňazom. Ubezpečujem Vás, že nebude blažený ten, kto netrpel. Nedávajte mi za príklad mojich predkov. Či oni žili šťastne? Či nie sú najväčším šťastím nebesia, po ktorých tak túžim?…
A nech by bola rehoľa akokoľvek prísna, ako mi to ustavične pripomínate, vždy ostane mojím cieľom a mojou veľkou láskou. Veď skôr či neskôr tak ako Vy aj ja musím zomrieť. Aby však Vaša i moja smrť bola šťastlivá, obraciam svoje myšlienky na tento cieľ a modlím sa. Myslite aj Vy na seba, drahí rodičia…“